Práca v USA – pracujte v USA s Work and Travel USA

Cestovanie počas pobytu v USA

Cestovanie v USA

Ak ste sa rozhodli pre prácu v USA a našli ste si job, určite rozmýšľate načo svoje zarobené peniaze pomíňate. Investujte ich do zážitkov a precestujte Ameriku krížom krážom.

Nechajte sa inšpirovať tými, ktorí sa programu už zúčasťnili a precestovali kopec míľ. Prežili úžasné leto a vrátili sa s balíkom zážitkov. Tak si svoje vlastné prineste aj vy! :-)

Prečítajte si príbehy bývalých waťákov. Určite vás chytia a túžba stráviť leto v Amerike vás už nepustí.

Marek

Kristinka

Janka


Z cestovateľských zážitkov Mareka:

Na Work and Travel USA sme sa vybrali dvaja súrodenci. Hneď po príchode do Ameriky sme si kúpili osemdesiat dolárovú vstupenku, ktorá oprávňuje k vstupu do všetkých národných parkov. 3 mesiace sme potom pri práci snívali o cestovaní. A 28. augusta prišiel ten deň. Koniec work, nech žije travel! :-)

Našu cestu začíname v Grand Teton national park a pokračujeme do Yellowstone. Je to najstarší národný park na svete a je úžasný. Videli sme tu kus nádhernej prírody s množstvom gejzírov a divokých zvierat. Kvôli bizónom sme sa tu dostali do kolóny áut. Len tak si kráčali stredom cesty a nič naokolo ich nezaujímalo. Chvíľu nám teda kvôli nim trvalo, než sme dorazili do West Yellowstone city, mestečka, ktoré si do dnešných čias zachovalo typický westernový štýl. Z neho si to namierime k západnému pobrežiu. Sme plní očakávaní, čo všetko nám Amerika ukáže.

A ona nás svojou mnohotvárosťou totálne dostane! Na jednej strane navštívime mestá plné komercie, na druhej územíe Montany, kde len sem tam vidieť nejaké malé farmy a pusté mestečká. V štáte Washington prechádzame indiánskou rezerváciou Colville, ktorá je veľmi hornatá a suchá. Prekvapili nás tu opustené domy a v okolí plno vrakov a schátraného náradia. Dorazili sme k North Cascades. Je to pohorie pri kanadských hraniciach s množstvom nádherných prírodných jazier a potokov. Od pobrežia už nie je ďaleko, a tak vyrážame k prvému veľkému záchytnému bodu, k mestu Seattle.

Ďalšia naša zastávka je Piramide Lake, jedno z najkrajších miest v Amerike. Je súčasťou Piramide Lake Indian Reservation, rezervácie ktorá je tak izolovaná od sveta, že sme mali pocit, ako keby sme boli na inej planéte. Cez ľudoprázdnu Nevadu prichádzame do Californie. Otvorí sa pre nami Napa Valley. Ochutnáme tu výborné víno a spoznáme veľa usmiatych ľudí :-)

Nasleduje očarujúce San Francisco. Strávili sme tu tri dni, no nestačil by nám zrejme ani týždeň. Pobrežie odtiaľ je veľmi pekné a do San Diega je to asi tisíc míľ. A San Diego je úžasné mesto, jedno z najkrajších. Opúšťame pobrežie Atlantického oceánu a smerujeme do vnútrozemia. Ako prvý nás tu uchváti Joshua tree national park, známy nádhernou scenériou kaktusov a množstvom jedovatých hadov. Máme tu trošku rešpekt pred spaním v stane, ale nakoniec to stojí za to. Nikdy predtým sme nevideli úžasnejšiu nočnú oblohu. Cez Mojave Desert sa dostávame do Las Vegas, mesta plného ľudí, ktorí vo dne v noci žúrujú a míňajú peniaze v kasínach. Aby nám ostalo na benzín, tak sa k nim pre istotu nepridávame :-)

Pri cestovaní cez Utah a Arizonu sme sa stretli s mnohými zvláštnosťami a s nádhernými prírodnými úkazmi. A hlavne vidieť Paria Canyon bolo jedinečným zážitkom! V žiadnom sprievodcovi po Arizone o ňom nenájdete ani zmienku. Na jeho prehliadku sme potrebovali špeciálne povolenie, ktoré sme si museli doslova vystáť! V prípade, že Paria Canyon túži na.vštíviť viac ako desať osôb, povolenie sa žrebuje. My sme ho našťastie dostali a patrične to oslávili. A potom nás čakala hodina jazdy terénnym autom po mizerných cestách necestách! Bolo nám trošku zeleno;-) Keď si už myslíme, že nás už nič nemôže prekvapiť, objaví sa Bryce Canyon. Nádherný farebný kaňon, z ktorého dna sa týči nespočetné množstvo ihiel a vežičiek. Nezabudnuteľné pre nás su tunajšie krásne východy a západy slnka, ale ešte „nezabudnuteľnejším“ je ranné vstávanie zo stanu. Cez deň je asi 30 stupňov a ráno asi iba jeden. Bŕŕ.:-)

Naša cesta pokračuje a my sa dostávame k Four corners. Štyri rohy, štyri štáty. Je to bod, v ktorom sa stretávajú hranice Arizony, Colorada, Nového Mexika a Utahu. Presne na tomto mieste stojí štvorec, na ktorý sme šikovne šliapli tak, aby sa naše nohy dotýkali územia každého štátu. V jedinom momente sme tak navštívili štyri krajiny. Je to naozaj unikátny zážitok!

Precestovať za 28 dní 12 000 km si vyžadovalo kus odvahy a množstvo naštudovaného materiálu, ale bola to tá správna cestovateľská výzva! Videli sme Colorado, Wyoming, Idaho, Montanu, Washington, Oregon, Californiu, Nevadu, Utah, Arizonu a jednou nohou sme boli aj v Novom Mexiku. Vrelo odporúčam uskutočniť také niečo ako sa podarilo nám. Bolo to super!!! Máme tisíce zážitkov na celý život...

Marek Bachratý

Späť na začiatok

Z cestovateľských zážitkov Kristínky:

Jeden zo zážitkov z USA po dlhých troch mesiacoch tvrdej práce :-) som zažila vlastne až doma.

Keďže sme pracovali v Yellowstonskom národnom parku, rozhodli sme sa vyraziť na západ a prebrázdiť západné pobrežie. Boli sme 4 dobrí kamaráti, čo bol ideálny počet ľudí na požičanie krásneho Jeepu a zaujímavejšia časť pobytu v Amerike sa mohla začať.

Pochodili sme naozaj dosť. Jedno z prvých nádherných miest ktoré sme na našej ceste videli bolo Salt Lake City. Dýcha mormonskou kultúrou a je tam naozaj na čo pozerať. Odtiaľ naša cesta viedla do Las Vegas. Asi nemusím písať, čo bolo na Vegas najzaujímavejšie. Mesto zábavy, luxusu, divokých večierkov a samozrejme kasín. Moje štastné číslo bolo 18 :-). Nasledovali zastávky v krásnych mestách ako San Diego alebo San Francisco.

A práve pri našom odchode zo San Francisca nastal mierny rozruch. Po dvoch nociach ubytovania v istom hoteli a dvoch krásnych dňoch strávených v tomto úžasnom meste, sme sa pobalili a chystali sa pokračovať v ceste do Los Ageles, keď sme si zrazu uvedomili, ze pri príchode sme dostali dva kľúčiky od izby a teraz máme len jeden. Nastalo asi hodinové hľadanie a vybaľovanie všetkých vecí, len aby sme ten kľúčik pri odchode mohli odovzdať na recepcii. Inak by nás čakala pokuta za stratu, asi 200 USD. Po neúspešnom hľadaní sme sa rozhodli, že sa budeme tváriť akoby nič. Že sme dostali iba jeden klúčik. Našťastie milá pani recepčná si nič nevšimla, tak sme zaplatili pobyt, poďakovali sa a utekali rýchlo k autu. Boli sme radi, že sme z toho vyviazli a ďalej sme sa tomu nevenovali. Absolvovali sme ešte asi týždeň cestovania a dlhý let domov.

Viete si predstaviť to prekvapenie, keď som ten kľúčik našla doma v izbe pri vybaľovaní v zadnom vrecku riflí? Nechápala som to a doteraz to nechápem. Takže kľúčik od izby číslo 26 istého hotela v San Franciscu mám stále doma…ale pssst…

Kristína Vojtechová

Späť na začiatok

E - mail od Janky:

Vsetko sa to zacalo tym, ako sedem mladych ludi chcelo spoznavat USA a Kanadu :-D...

Piatok 29.7.2011, 4 hodiny rano W. Mc Millan St. – vsetci nabudeni a plni ocakavani nastupujeme do nasich auticok(bordovy ford focus – ruska klima(otvorene okno) a usmievava biela mazda).
Na zaciatku sme sa rozdelili, ze vo focuse sme sa viezli Borca, Gyuri, Gabi a ja a v usmievavej Mazde sli Ondris, Niki a Iva. Hned ako sme vyrazili sme zistili,ze posadka v mazde nejak nesvieti :-D,co az taky problem nebol,pokym sa Ondro nepriznal,ze takto siel uz ked siel z pozicovne cez cele Cincy :-D,no co stava sa aj v lepsich rodinach a po natankovani a odstraneni nedostatkov sme vyrazili na nas trip:-)

Cesta prebiehala v pohode, teda podla mna,ale moze to byt sposobene aj tym,ze po prvu zastavku som spala a zobudila som sa az na ranu autoatlasom do hlavy,ked chlapci trochu prudsie zabrzdili. Po kratkej prestavke sme vyrazili dalej... Pri prichode do Columbusu (pozn.hlavne mesto Ohia),cez ktory sme mali iba prejst sa chlapcom podarilo zle odbocit a kedze sme sa dohodli,ze aj ked jedna posadka zle odboci a druha vie,ze to je zle,musi ist za nou aby sme sa nestratili. Tak sme sa motkali po dialnici a stale sme videli,ze cesta na Cleveland sa stale ukazuje nasim smerom,ale zial nie nad nasom cestou,az po case sa objavila tabula,ktora platila aj pre nas a tak sa vlastne zo zleho odbocenia stalo dobre odbocenie a my sme mohli pokracovat dalej v nasom tripe. Avsak aby nebolo vsetko take idealne,tak nas cestou chytila taka prietrz mracien,ze stierace nestihali stierat a my sme sli asi iba podla intuicie...nakoniec aj to sme prezili a v zdravi sme sa dostali do Cleveladnu (nasej prvej zastavky)...ulohou bolo dostat sa do Rock and Roll – Hall of Fame, necakane sa nam to podarilo na prvy pokus a tak sme si mohli uzit niekolko poschodi obleckov rockovych hviezd :-D, po niekolkohodinovom motani sa po muzeu sme sa isli vyvetrat na nabrezie,tak sviezo ako bolo tam som v USA este ani nezazila... Kedze sa nam posadka druheho auta neozyvala,tak sme sa vybrali preskumat centrum mesta(uprmne povedane krajsie ako nase Cincy a hlavne tam maju cerstvy vzduch :-D)

Po Clevelande nasledovala druha destinacia a to Buffalo,kde sme mali rezervovane ubytko,cesta bola fajn (zas sme ju s Borcou celu prespali), az do momentu kedy sme prechadzali mytnou branou,kde sme netrafili tu spravnu a tak teraz budeme vsetci cakat o kolko sa nas vyletik predrazi (pozn. je 15.11.2011 a este ziadna pokuta nedosla). Nasledovalo Buffalo,kde nas uz viedla usmievava Mazda,kedze sme vedeli,ze ubytovanie mame v uplnom cestre,tak sa nam zdalo porozrive preco obchadzame cele Buffalo,nakoniec sme zliezli v dialnice a prechadzali sme takymi pofidernymi stvrtami,kde sa usmievavej mazde podarilo prejst trikrat na stopku a raz na cervenu :-D, nakoniec sme zastali a Iva s usmevom od ucha k uchu nabehla k nasmu autu a ukazala nam,ze „tu“ budeme byvat(bol to nejaky sklad alebo nieco take :-D),co sa ukazalo ako nepodareny zart a vlastne sme sa dozvedeli,ze ani Boh nevie,kde sme a kam ideme :-D...Nakoniec sme sa dostali do cestra a tam nastal dalsi problem,nevedeli sme najst ulicu na ktorej bol nas hostel. Kruzili sme tam asi hodinu dokola po piatich uliciach :-D,uz sa zotmelo,my sme mali ubytko rezervovane na 9tu a kedze uz bolo skoro 10,tak sme ani nedufali,ze niekde spat budeme :-D (ale tak po tom co som videla v Buffale v noci,to tam az tak bezpecne nevyzera a tak som aj bola rada,ze sme v aute :-D.Nakoniec sme nasli ulicu,ale bol problem,ze tam chodila iba elektricka a autom sa tam dostat nedalo a tam my(Borca,Gyuri,Iva a ja) sme sa vybrali hladat hostel (Gyuri nas skoro vymenil za sprchu a postel :-D) a zvysok siel po auta... po prejdeni uplne celej celkom dlhej ulice sme sa dostali aj pred nas Hostel,vyzeral celkom v pohode,chlapik na nas pockal a tak sme sa tesili ze sa vyspime. Ked dosli ostatni,tak sme sa ubytovali a vtedy prisiel sok...dievcenska izba bola malinka a mala 6 posteli co by nebol az taky problem,keby dve neboli obyvane nejakymi cudzimi ludmi :-D (jednou bola cernoska cestovatelka a druhou bola tetuska o ktorej som si najkor myslela,ze sa nedozije rana :-D,ale dozila sa a tak sme mali tu jedinecnu moznost ju nacapat v sprche nahu :-D), dalsim sokom bolo ze sprchy boli na chodbe,sice oddelene,ale tak nejake dopletene(tepla voda bola studena a a naopak :-D).vzhladom k tomu,ze sme boli unaveni,tak sme sa tym nejak zmierili a nachytali na spanok v posteli(podotykam „V POSTELI“ , to som ako som v USA este nezazila (u nas v Cincy sme spavali na nafkovacich poteliach(niekedy aj vyfukovacich)) a tak to bolo velke pozitivum nasho ubytka (inak dakujem tej sile,ktora mi poradila kupit si vlastnu deku a vankusik :-D). inak v noci som sa zobudila na to ze asi zamrznem,kedze Americania sa vyzivaju v klime :-D. nasi chlapci (konkretne Gyuri a Gabi) sa rozhodli zazit nocny zivot v Buffale a tak po dlhom dni mali aj dlhu noc a rano vyzerali ako „vygrcane rezance“ :-D). inak ranou vyzeralo Buffalo ovela krajsie ako vecer a tak sme sa presli po meste (kde o tom case este nebolo nic otvorene) az sme narazili na pravych americkych poziarnikov, ktori boli uuplne super a tak niektori z nas si aj vyskusali ich oblecky ;). Potom sme sli do pristavu,kde bola obrovka lod americkej armady o ktorej Ondro pochyboval,tvrdil ze je atrapa a vojaci,ktori sa tam motali iba letni brigadnici :-D. po ranajkach pravych americkych v mekaci, sme sa vybrali na nami ocakavane NIAGARA FALLS :-D. najskor sme sa motali po americkej strane, kde sme stretli Slovakov zo Starej Lubovne a uzili vodopady na vlastnej kozi (doslova) – prsiplaste, vela vody,vsetci mokri, jeden z nalepsich zazitkov celeho vyletu ak nie prave najkrajsi,tolko vody,taka sila neopisatelne,treba zazit,fakt kraasne...vsetci sme si to tam uzivali,vsetci sme prisli ako mysi mokri,ale stalo to za to . Po niekolkonasobnom vrateni sa pod tu „prirodnu sprchu“ sme sa pobrali na kanadsku stranu. Najskor som sa si myslela,ze nieco krajsie ako sme videli na americkej strane uz byt nemoze,ale moze.ta kanadska je uuplne nadherna,tam sme vsak neboli pod vodopadmi,ale tu krasu sme si uzivali iba z vrchu a tak tiez neopisatelny zazitok :-). podla nasich planov sme mali odchadzat od Niagarskych vodopadov o druhej,ale vzhladom k tomu,ze nikomu sa nechcelo,tak sme ostali do deviatej vecer. Tesne pred odchodom sme s Borcou neodolali a hodili sme mince do vodopadov s tym,ze sa tam chceme este niekedy vratit :-D (vtedy sme este netusili,ze to bude tak skoro...ale o tom potom :-)).

Nasim dalsim cielom mal byt Detroit s tym,ze sme planovali prespat v niektrom z kempov po ceste. Cesta bola uplne super, nebludili sme, veselo bolo, vsetko sa zdalo idealne. Ale preco by nas vylet nemohol mat nejaku zapletku :-D. Ked sme dosli do miesta, kde sme chceli prenocovat (bolo asi pol dvanastej v noci),vsetci unaveni a chlapci z druheho auta na nas trubia,ze sa nieco deje,po zisteni sa co je vo veci,nas vsetkych presiel smiech a nastala mensia panika... Nasa Iva stratila platobnu kartu a pas (vzhladom k tomu,ze v pase mala viza a my sme neboli v Usa,ale v Kanade a bez pasu by ju nepustili s5 do USA,tak nam nikomu nebolo do smiechu. Jedine miesto,kde ho mohla nechat bola benzinka,ktora vsak bola na zaciatku nasej cesty po Kanade,teda cca 2,5 hodiny od miesta kde sme sa aktualne nachadzali. Kedze sme sa nechceli delit, tak sme sa rozhodli vratit sa vsetci spolu a tym sa vzdat nasej cesty do Detroitu. Ale co tam po Detroite, ked jeden z nas mal problem. Iva sa pokusala zavolat aj na policiu s tym,ze nech sa ide nejaky zriadenec pozriet na tu konkretnu benzinku,ze ci tam jej pas nenasli,ale spojenie sa prerusilo a tak nezistila nic (i ked neskor sa priznala,ze jej teta na policii povedala,ze pasove v pondelok nemaju otvorene). Iva bola na pokraji nervoveho zrutenia :-/ a my s nou. Cesta s5 sa zdala kratsia,ale o to napinavejsia, dokonca to schytal jeden medvedik cistotny(co si gyuri vycital asi do konca tyzdna).. Prichod na danu benzinku bol okolo pol druhej v noci,vsetci boli v ocakavani,ze co sa bude diat,ale tolko euforie,ked sa nasiel jej pas a aj platobna karta bol neopisatelny (ci uz z nasej strany alebo zo strany ludi z benzinky). Po porade sme sa rozhodli,ze si ideme pozriet Niagarske vodopady v noci. Sme sa cestou este smiali, ze ked tam prideme bude voda vypnuta, ze vsak naco ked tam nie su turisti , ze cele Niagary su iba americky fake.... Aaa na nase velke prekvapenie nie su . Dalsi krasny zazitok nasho vyletiku. Takze sa moje a Borcine zelanie splnilo v extremne kratkom case a my sme si uzivali vodopady o pol stvrtej v noci po miernom bludeni cestou z benzinky. Jedina skoda bola,ze o tom case neboli vodopady uz vysvietene,ale aj tak ten pocit stal za to . S Borcou sme aj teraz hodili mince do vodopadov, ale uz s poznamkou, ze sa k nim nechceme najblizsich7 dni vratit:-D). Vsetci uuplne vycerpani sme sa vybrali s5 na americku stranu, ze budeme pokracovat na najblizsie odpocivadlo,kde si oddychneme a v nedelu(resp rano) budeme pokracovat domov...

...Ale tak preco by nas vylet musel pokracovat normalne,ked nemusi :-D... hned prvy problem nastal na hraniciach,kedy nase auto v novom zlozeni (Ondris, Niki, Borca a ja) sme presli uuplne bez problemov (este mi odkyval aj ujo colnik :-)), ale druhe auto v ktorom boli Iva, Gyuri a Gabi odstavili na kraj a niekam zobrali, tak my sme zaparkovali za hranicami a cakali co sa bude diat. Po nejakej dobe prisli a pri zistovani co sa stalo nam bolo povedane,ze Iva si zabudla este aj svoj DS formular (pracovne povolenie,ktore je dolezite pri vstupe na nase viza do krajiny),ale ujo colnik bol vraj celkom vtipny a robil si z nej srandu,ze kto sa obetuje a vrati sa jej po DS do Cincy (co je vzdialene asi jeden den cesty). Nakoniec ju pustili do krajiny aj bez neho a my sme mohli pokracovat na odpocivadlo. V nasom aute sme pospali vsetci az na sofera (necakane :-D), ja som sa zobudila na to ako Ondro nieco somre o tom,ze preco chalani v druhom aute zastali a ostali blikat na krajnici. Ondro najskor cuval po dialnici (nekrutte hlavou, vodicak ma ½ roka :-)) a potom vystupil a siel zistit co sa stalo a dozvedel sa ze oni dostali defekt a museli ho opravit o pol siestej rano. Nasa nova rychlost po oprave bola cca 55 mil za hodku co sa nikomu z tych ktori nas obchadzali nepacilo :-D. po kratkej prestavke na odpocivadle, kde si soferi odpocinuli sme pokracovali domov...Cestou sa vymenili posadky do povodnej zostavy, v aute s rusko klimou bola taka „zima“ ze z nas doslova tieklo, ale tak aj tak sme sa nakoniec dostali pomalicky domov.

Ako som uz pisala po nasej ceste do USA...HLAVNE ZE SME ZDRAVI :-) (najblizsie sa chystame do chicaga :-D)

Janka Vargová

Späť na začiatok